Príbeh Teda Kaczynskeho

Ted Kaczynski, ktorý sa podľa americkej justície skrýval pod prezývkou Unabomber, pripravil sériu bombových útokov proti predstaviteľom technologického systému a napísal celosvetovo známy Manifest, vytrvalo odmietal počas svojho súdneho procesu akékoľvek rozhovory a vyhlásenia pre tlač. Prvý rozhovor, podľa ktorého novinár z amerického časopisu Earth First

Journal napísal jeho príbeh, poskytol v lete 1999.

Celý príbeh začína trochu ako rozprávka.

Kde bolo tam bolo, v dávnych časoch bol na svete kontinent pokrytý krásnou divočinou, kde vysoké a staré stromy lemovali horské hrebene a čisté rieky tiekli z hôr cez prérie až do oceánov. Na oblohe sa vznášal orol a pozoroval bobrov budujúcich malé priehrady na potokoch a mnoho ďalších pestrých stvorení. Na tom kontinente bývali aj ľudia, ktorí žili ako súčasť divej prírody a pomocou kameňov, kostí a dreva uspokojovali svoje každodenné potreby. A potom prišli objavitelia, dobyvatelia, misionári, vojaci, obchodníci a prisťahovalci s ich technológiami, zbraňami a vládou. Divoký život, ktorý existoval tisíce rokov, začal umierať a na kontinente sa šírila cudzia choroba nepochopiteľne nazývaná pokrok.

Stačilo 500 rokov a prastaré stromy zmizli, chemikálie otrávili rieky, orol sa ocitol na pokraji vyhynutia a prácu bobrov nahradila armáda inžinierov projektujúcich obrovské priehrady. A čo sa stalo s ľuďmi ? Väčšina sa stala ekonomicky a psychicky závislá na technologickom svete postavenom na konkurencii a túžbe po zisku. Mnohí z nich, ktorí stále pociťujú spojenie a lásku k divočine a divokosti v ich vnútri, teraz žijú natlačení v mestách, chudobní a utláčaní, neschopní nájsť jasný cieľ ich hnevu, pretože systém, ktorý ich uväznil, sa prejavuje mnohými spôsobmi. Všade navôkol, následkom ľudskej chamtivosti a malej úcty k životu, divoká príroda a stvorenia Matky Zeme trpia a vymierajú.

A tu niekde začína príbeh Theodora Kaczynského

Theodore Kaczynski si vypestoval negatívny postoj k technologicko-industriálnemu systému už v svojich mladých rokoch. Bolo to okolo roku 1962, počas jeho štúdia na Harvardskej univerzite, keď pocítil sklamanie zo systému.

Spočiatku sa cítil so svojím pocitom osamotený.
" V šesťdesiatych rokoch vzniklo niekoľko kritík technológie, ale neboli mi známi žiadni ľudia, ktorí by odmietali technologický systém ako celok. V roku 1971 alebo 1972, krátko potom, ako som sa presťahoval do hôr v Montane, sa mi dostala do rúk kniha Jacquesa Ellula "Technologická Spoločnosť". Bolo to majstrovské dielo. Bol som nadšený, keď som ju čítal. Pomyslel som si: "tento chlapík hovorí presne to, čo som chcel povedať sám už dlhú dobu"".

“Prečo ste sa Vy sám stal odporcom technológie?”, opýtal som sa Teda Kaczynského. Jeho bezprostredná odpoveď bola: "Pretože redukuje ľudí na súčiastky v stroji a berie im ich autonómiu a slobodu". Z ďalšieho rozhovoru som ale pochopil, že v tom bolo niečo viac. Zatiaľ čo o technológii hovoril s hnevom, jeho hlas sa zmenil na veľmi láskavý a nežný v okamihu, keď sa rozprávanie dostalo k jeho životu v divokých horách Montany.

" Pravdou je, že v skutočnosti nie som orientovaný politicky. Radšej by som žil v lesoch. Keby nikto nezačal budovať diaľnicu cez lesy, v ktorých som žil, stínať stromy a lietať s helikoptérou nad mojou hlavou, stále by som žil v horách a nechal zbytok sveta nech sa stará sám o seba. Zapojil som sa do politického boja, pretože som bol k tomu donútený. V skutočnosti ma to veľmi nelákalo."

Kaczynski sa presťahoval do dreveného obydlia v blízkosti Lincolnu, v roku 1971. Prvých desať rokov sa sústredil na získavanie zručností, ktoré by mu umožnili žiť autonómne v divočine. Vysvetlil mi, že túžba žiť v prírode, tak ako primitívni ľudia, v ňom vznikla už v detstve.

" Dôvodom na odmietnutie technologického systému pre mňa boli knihy o prírodných ľuďoch a primitívnych spôsoboch života, ktoré som čítal v svojej mladosti. Po čase mi už čítanie nestačilo, chcel som tak skutočne žiť."

Potom, čo opustil svoju prácu učiteľa matematiky na Univerzite Berkley, 29-ročný Kaczynski začal intenzívne študovať divoko rastúce rastliny, spôsob ako hľadať potravu v divočine, používať primitívne nástroje, rozpoznávať stopy zvierat - podľa vlastných slov si pripadal ako malý školáčik.

" Pred mnohými rokmi som čítal knihy ako napríklad Život divokých zvierat od E.T.Setona, ale potom ako som už istý čas žil v lesoch, získal som nechuť k podobným vedeckým prácam o divočine. V určitom zmysle mi čítanie toho, čo profesionálni biológovia napísali o divočine, znesväcovalo môj vlastný pohľad a osobné prežívanie."

Kaczynski hovoril o svojom živote v malej drevenej chatke bez elektriny a tečúcej vody. Jeho spôsob života a vzhľad jeho obydlia skúšali behom procesu využiť obhajcovia ako dôkaz na spochybnenie jeho duševného zdravia. Túto stratégiu obhajoby Kaczynski prirodzene odmietal. Rozprávali sme o jeho každodennom živote a činnostiach, ktorým sa venoval. S hrdosťou hovoril:

" Mám značné skúsenosti so spoznávaním a hľadaním jedlých rastlín, bola to jedna z aktivít, ktorej som venoval najviac svojho času - prechádzať sa po lesoch a hľadať veci vhodné na jedenie. Miesta ako hory v Montane spôsobujú, ale určité problémy. Na rozdiel od Východných lesov je tu málo škrobovitých rastlín. Dajú sa tu nájsť jedlé korienky, ale vo všeobecnosti sú veľmi malé. Mnoho dobrých rastlín na jedenie rastie v nižších polohách, ktoré sú premenené na poľnohospodárske pôdy a ranče. Rančeri pritom samozrejme nevidia radi ako prekopávaš ich lúky, preto som bol nútený kupovať niektoré škrobovité potraviny ako múku, ryžu, kukuricu a kuchynský olej".

Kaczynski hovoril, že vždy mal dosť práce, nudu nepoznal a život ho úplne uspokojoval.

" Keď som žil v lesoch nerobil som si žiadne starosti s budúcnosťou, nebál som sa smrti ani ničoho čo príde, žil som hlavne pre prítomnosť. Keď sú všetky veci dobré, poviete si "nevadí, ak zomriem na budúci týždeň, hlavné je, že teraz je všetko ako má byť". Myslím, že to bol Jane Austen, kdo napísal v jednej zo svojich noviel, že šťastie je niečo, čo vždy očakávate v budúcnosti, nie niečo, čo máte práve teraz. Nie je to tak celkom pravda. Možno je to pravda, keď žijete v civilizácii, ale keď sa dostanete mimo systém a prispôsobíte sa inému spôsobu života, šťastie sa zväčša stane niečím čo máte práve teraz."

Kaczynski sa priznal, že vykonal niekoľko priamych akcií a sabotáži ("monkeywrenching") v sedemdesiatych rokoch, ale čas, kedy sa rozhodol venovať oveľa viac energie boju proti systému, prišiel o pár rokov neskôr. Podnet k tomuto rozhodnutiu opísal takto:

" Miesto, ktoré som mal najradšej sa nachádzalo asi dva dni chôdze od môjho obydlia. Bola to náhorná plošina s krásnymi vodopádmi. V lete 1983, keď sa okolo môjho obydlia potulovalo veľa ľudí, som sa rozhodol, že potrebujem trochu kľudu. Vybral som sa teda na toto krásne miesto a keď som tam prišiel, našiel som rozostavanú cestu, ktorá prechádzala priamo stredom tejto plošiny. Viete si asi predstaviť, čo to so mnou spravilo. Tento okamih bol na počiatku môjho rozhodnutia venovať menej času získavaniu prírodných zručností a pracovať viac proti systému. Niečo ako pomsta. Nebolo to po prvýkrát, kedy som robil sabotáže, ale od tejto chvíle sa to stalo pre mňa jednou z hlavných vecí. Pocítil som potrebu študovať knihy zaoberajúce sa spoločenskými otázkami, špeciálne technológiou. Mojím cieľom bolo pochopiť ako sa mení spoločnosť a z toho dôvodu som sa začal zaoberať aj antropológiou, históriou, trochu sociológiou a psychológiou."

Kaczynski skoro dospel k záveru, že reformistické stratégie, ktoré sa snažia napravovať chyby systému nestačia a nezískal ani vieru v to, že masová zmena vo vedomí ľudí jedného dňa prinesie odstránenie technologického systému.
" Nemyslím, že je to pravdepodobné, čiastočne aj kvôli ľudskej vlastnosti, ktorou je vyhľadávať cestu čo najmenšieho odporu. Ľudia majú tendenciu vyhľadávať najpohodlnejšie a najľahšie spôsoby života, ale vzdať sa svojho auta, televízie, elektriny nie je pre mnohých ľudí ľahkou a pohodlnou cestou. Keď sa na to teraz pozerám, nevidím žiadny kontrolovaný alebo naplánovaný spôsob, ktorým by sa dal odstrániť industriálny systém. Systém bude možné odstrániť až po tom, čo sa zrúti a prestane fungovať. Následky toho môžu byť podobné následkom Ruskej revolúcie. To samozrejme prináša veľkú dilemu pre všetkých radikálov, ktorí vychádzajú z princípu nenásilia. Keď sa systém začne rúcať, je veľmi pravdepodobné, že vypukne násilie a to nastoľuje otázku, neviem či to nazvať morálnou otázkou, ale podstata je v tom, že keď systém skolabuje je pravdepodobné, že pri tom príde o život mnoho ľudí. Keď systém skolabuje, nebude k dispozícii palivo pre farmárske stroje, nebudú žiadne pesticídy a umelé hnojivá, na ktorých je moderné poľnohospodárstvo závislé. Keď nebude dosť jedla pre všetkých, čo sa stane potom ? To sú otázky, na ktoré si mnoho radikálov nevie odpovedať."

Ted Kaczynski sa ma opýtal, ako ekologického radikála, čo si myslím o tomto probléme. Povedal som, že nepoznám odpoveď. Odpovedal mi, že ani on, oprel sa o svoje ruky a pozorne ma sledoval. Spomenul som si pritom na príbeh, ktorý som zažil ako študent v Ohio. Mali sme vtedy profesora, ktorý nás učil antropológiu, históriu a politickú filozofiu, volal sa Dr.Resnick. Na jednom seminári nám položil nasledujúcu otázku:

Predstavte si skupinu vedcov, ktorí rokujú na stretnutí s predstaviteľmi vlády o zavedení nového vynálezu. Vedci vysvetľujú, aké veľké výhody prinesie vynález, ako zvýši efektivitu a produktivitu spoločnosti a uľahčí život ľuďom. Odvrátenou stranou je, že ak bude tento vynález uvedený do praxe, zabije ročne približne 40 000 nevinných ľudí. Mali by politici prijať a podporiť tento nový vynález ? Trieda sa po krátkej debate zhodla na tom, že za takýchto okolností musí byť povinnosťou politikov bezpodmienečne odmietnuť nový vynález. Vtedy profesor povedal: "Takýto vynález už máme - volá sa automobil."

Ted Kaczynski potom rozprával o tom, ako techno-industriálny systém spôsobuje mnohým nevinným ľuďom utrpenie a koľko obetí na životoch musí ľudstvo priniesť, aby mohol fungovať. Každý vidí, že systém, do ktorého sme sa narodili, je v svojej podstate násilný, bezohľadný a deštruktívny. Ale čo s tým môžeme spraviť ?

" Veľkým problémom je, že ľudia sú presvedčení o nemožnosti uskutočniť revolúciu, pričom revolúciu nemožno uskutočniť preto, že ľudia v ňu neveria. Myslím, že eko-anarchistické hnutie sa zaoberá dôležitými vecami, ale mám pocit, že by to mohlo robiť oveľa lepšie... Skutoční revolucionári by sa mali oddeliť od reformistov. Ďalšou veľmi dôležitou vecou je podľa môjho názoru priblížiť čo najväčšiemu počtu ľudí divokú prírodu, pomôcť im prekonať strach, ktorý v nich vzbudzuje divočina a naučiť ich ako v nej možno žiť, šťastne a slobodne. Účinnejšie ako snažiť sa presvedčovať väčšinu spoločnosti o tom, že máme pravdu, je čo najviac zvyšovať napätie v spoločnosti až do bodu, kedy sa systém začne rozpadať. Vytvoriť situáciu, keď ľudia budú natoľko nespokojní, že začnú rebelovať. Otázkou ale ostáva, akým spôsobom zvyšovať toto napätie ? Ja sám nepoznám presnú odpoveď."

Kaczynski chcel hovoriť o všetkých aspektoch techno-industriálneho systému a do detailu rozviesť prečo je potrebné usilovať sa o jeho odstránenie. Tejto téme sme venovali mnoho času z nášho rozhovoru. Diskutovali sme o priamych akciách a obmedzenosti politických ideológií. Ale najzaujímavejšie časti našej diskusie sa točili okolo našich pohľadov na divočinu, na nenahraditeľnosť divokého života a divokej prírody.

Zaujímal som sa aj o to, ako znáša život vo väzení, bez slobody, bez spojenia s divočinou, bez všetkého čo bolo v jeho živote dôležité. Spýtal som sa či sa nebojí, že väzenie zlomí jeho ducha. Odpovedal:

" Nie toho sa nebojím, ale trápi ma, že by som si mohol zvyknúť na toto prostredie, prispôsobiť sa takému životu a prestať odporovať. Bojím sa, že tak ako budú ubiehať roky môžem zabudnúť, stratiť spomienky na hory a lesy a spolu s nimi stratiť spojenie s celou divokou prírodou. Ale strach z toho, že zlomia môjho ducha nemám."

Nakoniec Ted Kaczynski ešte poslal odkaz všetkým ľuďom, ktorí sa stotožňujú s jeho kritikou technologického systému a túžia ukončiť to, čo Edward Abbey nazval "Väzenský tábor industriálnej civilizácie ničiaci Zem":

"Nikdy nestrácajte nádej, vytrvajte, stojte pevne za tým čomu veríte a nikdy sa nevzdávajte. Je mnoho príkladov z minulosti, kedy sa beh dejín nečakane zmenil, preto by ste sa nikdy nemali vzdať nádeje."

z Green Anarchist 57-58 preložil a upravil –mr-, skrátené.

Tento rozhovor môže byť voľne šírený ďalej, ale prosím uveďte jeho pôvod:
Green Anarchist, BCM 1715, London, WC1N 3XX, UK