Rainbow Family Gathering 1999 - Dúhová rodina

Niekoľkodňový pobyt na Rainbow Family Gathering v Maďarsku bol pre mňa veľmi silným zážitkom a praktickým dôkazom toho, že v ľuďoch je obrovský potenciál pre slobodnejší, prirodzenejší a harmonickejší spôsob života, že ľudské spoločenstvo môže aj vo väčšom merítku fungovať na princípe voľnosti, dobrovoľnej spolupráce a vzájomnosti, v harmónii s prírodou a všetkými živými bytosťami.

Na miesto stretnutia ležiacom pri dedinke Bakonybel, ktorá sa nachádza uprostred maďarských kopcov (nadmorská výška do 700 m.n.m), som dorazil spolu s priateľkami a priateľmi po dvojdňovom bicyklovom výlete. Prvý pohľad na miesto stretnutia sa mi naskytol po zotmení - veľká lúka na kopcoch obklopená lesmi, desiatky indiánskych teepee, stovky stanov a najrôznejších príbytkov z celtovín, konárov, suchého dreva a lístia, množstvo ohníkov a ohňov, zo všetkých strán sa ozývala živá, akustická a etno-hudba: tamtami, bubny a bubienky, gitary, píšťaľky, flauty, dudy, husle, didžeridú a rôzne iné hudobné nástroje (niektoré som ani nepoznal). Bol som zaskočený a príjemne prekvapený veľkosťou tábora a množstvom ľudí, ktorí sa ho zúčastnili. Počas zatmenia slnka, keď bolo v tábore asi najviac ľudí, sa odhady počtu účastníkov stretnutia pohybovali okolo 3 až 5 tisíc ľudí. Nasledujúce dni, ktoré som s Rodinou Dúhy prežil, patria k mojim najsilnejším a najkrajším zážitkom.

Pokúsim sa najprv priblížiť ako fungoval život na stretnutí. Asi kilometer od dediny Bakonybel bolo umiestnené parkovisko pre ľudí, ktorí prišli na autách. Tu museli všetci svoje autá zaparkovať a na miesto stretnutia pokračovať pešo po lesnej cestičke. Od parkoviska do samotného tábora trvala cesta chôdzou asi hodinu až hodinu a pol. Pre starších ľudí, matky s deťmi a chorých premával do tábora lesný traktor s vlečkou. To bolo prvé veľmi príjemné zistenie - autá (okrem zásobovania a zdravotníkov) nemali do tábora prístup (tabuľky na ceste to vyjadrovali presne: "No cars please, we want live in nature" - Žiadne autá, chceme žiť v prírode). Vstup do tábora bol voľný, neexistovala žiadna evidencia účastníkov, ani povinné vyberanie peňazí.

Ľudia bývali buď priamo na lúke alebo v okolitých lesoch. Ako som už spomenul, stálo tu mnoho tee-pee, šiatrov, rôznych stanových obydlí vyrobených z cielt a iných nepremokavých materiálov, mnoho ľudí spalo iba v spacáku chránení proti dažďu jednoduchou strieškou z celty alebo igelitu, ale vidieť ste mohli aj obydlia vyrobené z prútov, konárov a suchého lístia. V blízkom okolí boli tri pramene, kde si ľudia naberali čistú vodu. Údolím, v ktorom sa rozprestieral tábor, tiekla rieka, tá slúžila ako umyváreň. Saponáty, mydlá a šampóny sa nepoužívali, ľudia sa namiesto toho natierali bahnom (čisté bahno pôsobí na človeka skutočne blahodárne - pokožku a vlasy vyčistí lepšie ako mydlo a šampón) a umývali sviežou vodou. Na dezinfekciu a ochranu pred nákazami slúžil popol. Keď ste chceli napríklad pomáhať v kuchyni pripravovať jedlo, museli ste si ruky umyť popolom (ten bol pripravený v nádobách na to určených) a opláchnuť vodou (popol ničí baktérie a zabraňuje prenosu nákazlivých chorôb). Nádoby s popolom boli pristavené aj k jamám vykopaným v lese na rôznych miestach, ktoré slúžili ako toaleta. Po vykonaní potreby ste jednoducho do jamy hodili hlinu a ruky si dezinfikovali popolom.

Dvakrát denne sa ľudia stretávali na takzvanom "food circle" - obednom a večernom kruhu, na ktorom sa rozdávalo jedlo. Food circle bol spojený s rituálom - všetci ľudia sa chytili za ruky, vytvorili niekoľko kruhov podľa množstva ľudí (viete si predstaviť aké veľké museli byť kruhy, ktoré vytvorilo napríklad tisíc ľudí). Po vytvorení kruhov ľudia spoločne spievali akúsi hymnu ("we are the circle, within the circle, with no beginning and never ending" - sme kruh v kruhu, bez začiatku a bez konca), tlieskali, prejavovali svoju radosť a vďaku za jedlo.

Po ukončení rituálu sa rozdávalo z veľkých kotlov jedlo. Jedlo dostal každý zadarmo, varilo sa viac menej vegánsky, v prípade, že sa podávali nevegánske prísady, boli oddelené a kto chcel, mohol si ich pridať do jedla. Osobitné jedlo sa podávalo aj vitariánom (zeleninové a ovocné šaláty) a často sa stávalo, že o toto nevarené jedlo bol väčší záujem aj medzi ľuďmi, ktorí sa vitariánsky nestravujú. Mäso sa nevarilo vôbec. Po jedle sa zbierali dobrovoľné príspevky na zásobovanie kuchyne, kto nechcel nemusel prispieť, ale z mojej skúsenosti viem, že prispel každý, kto mal čím.

Počas toho ako ľudia jedli, sa oznamovali informácie o workshopoch a tvorivých dielňach, ktoré prebiehali v ten ktorý deň. Každý deň sa v tábore konalo množstvo aktivít, do ktorých sa mohol človek zapojiť a niečo sa naučiť - výuka etnických a ľudových tancov, hra na hudobné nástroje, spev, masáže, žonglovanie, reiki, prírodné liečiteľstvo, meditácie, joga, indiánska sauna, výroba bábok z prírodných materiálov, stavba indiánskeho tee pee, diskusné workshopy na rôzne témy - napríklad ako možno zabrániť ďalším vojnám, ako pomôcť uzdraviť Zem, výmena skúseností so životom v komunitách, spôsoby ako zapojiť nových návštevníkov do diania na stretnutí, ako nájsť svoje miesto v prirodzených vzťahoch alebo ako rozvíjať hodnoty ako mier, láska, sloboda, rovnosť, solidarita a podobne. Na stretnutí fungovali aj tzv. "Talking Circle" - "hovoriace kruhy", na ktorých mohli ľudia vyjadriť svoje pocity a názory na ľubovoľnú tému.

Fungovalo to tak, že medzi ľuďmi usadenými v kruhu kolovala palička, tzv. ."talking stick" a hovoril vždy iba človek, ktorý mal paličku v ruke. Vyjadrovala sa tak vzájomná rovnosť, zabraňovalo sa tým prekrikovaniu a k slovu sa dostal každý.
Na rôznych miestach tábora fungovali čajovne, kde sa varil a rozdával čaj a ktoré sa stávali rovnako centrom rozhovorov, spoznávania ľudí a stretnutí.

Súčasťou tábora bol aj "Children Area", čo bolo miesto, kde bývali rodičia s malými deťmi. Deti mali v lese urobené miesto na hranie s hojdačkami a preliezačkami skonštruovanými z dreva, fungovala tu detská kuchyňa, kde sa pripravovalo osobitne jedlo pre deti, ktoré obsahovalo mnoho čerstvého ovocia a živej stravy. Na starostlivosť o deti tu ľudia kládli veľký dôraz, lebo ako hovorili: "Deti sú naša budúcnosť".

Veľmi príjemným prekvapením pre mňa bolo, že na stretnutí Rodiny Dúhy nefungoval žiadny obchod alebo biznis, ako je tomu na veľkých festivaloch. Žiadne stánky s občerstvením, predaj suvenírov alebo "etno" výrobkov. Všetko na tábore bolo zadarmo (vstup, bývanie, jedlo, tvorivé dielne, čajovne, knižnica...). Všetku potrebnú prácu vykonávali dobrovoľníci, finančné prostriedky sa tiež zabezpečovali z dobrovoľných darov a príspevkov. Ktokoľvek a kedykoľvek mohol prísť pomáhať do kuchyne, do niektorej z čajovní, pri čistení tábora, kopaní záchodov, nosení dreva, rozdávaní jedla a podobne. Dobrovoľníkov sa našlo vždy dostatok. Fungovala tu atmosféra vzájomnej pomoci, spolupatričnosti a spoluzodpovednosti založenej na voľnosti a zdieľaní spoločných ideálov. Ústredným heslom stretnutí Rainbow Family je "Welcome Home" - "Vítaj doma", čo bolo výstižné. Ľudia skutočne spolu tvorili jednu rodinu, ktorá dokázala dať človeku pocit domova.

Veľmi silným zážitkom pre mňa bolo vidieť s akou úctou sa tu pristupovalo k prírode. Napriek množstvu ľudí, ktorí žili v tábore, bolo prírodné okolie minimálne poškodené, platil zákaz vytínania živých stromov a porastov, na zemi sa nepovaľovali žiadne plastové odpadky ani rozbité sklo ( väčšina ľudí tu chodila bosá), bolo príjemné vidieť ako tak veľké množstvo ľudí dokáže žiť ohľaduplne k prostrediu, ktoré obývajú. Významným prvkom bolo, že na tábore sa vôbec nepoužívala elektrina - to je tiež jeden zo základných princípov Rodiny Dúhy, ktorá sa snaží čo najviac priblížiť prírode. Medzi ďalšie patrí napríklad nepoužívanie tvrdých drog (teda ani alkoholu) na stretnutí. Dodržiavanie týchto pravidiel sa od nikoho nevynucuje nasilu a samozrejme sa nájdu ľudia, ktorí ich nedodržiavajú. Prekvapením pre mňa bolo, že takýchto ľudí sa našlo skutočne veľmi málo.

Fungovanie Rainbow je založené na viere v prirodzenú ohľaduplnosť k ostatným ľuďom a solidarite. Moje zážitky zo stretnutia mi potvrdili, že takýto prístup môže fungovať aj pri takom veľkom množstve ľudí.

Ľudia sa sem zišli skutočne zo všetkých kútov sveta, vekovo od niekoľko mesačných detí až po ľudí vo veku mojich rodičov. Stretol som množstvo veľmi rozmanitých a osobitých ľudí - cestovateľov (tzv. travellerov), potulných umelcov, ekologických aktivistov, ľudí žijúcich v komunitách, usilujúcich sa o návrat k prírode, starších ľudí, ktorých ovplyvnila éra hipies v 60-tych rokoch, duchovne orientovaných ľudí, rôznych voľnomyšlienkárov a vizionárov - jednoducho veľmi pestrá rodina. Dozvedel som sa mnoho informácií o rôznych cestách životom, o komunitách, sebestačných eko-farmách, o kočovníckom spôsobe života a podobne. Veľa inšpirujúcich stretnutí a informácií.

Pre mnoho ľudí nie je Rainbow Family iba dočasným táborom alebo festivalom, ale spôsobom života. V praxi to funguje tak, že po skončení stretnutia v jednej krajine sa začína ďalšie stretnutie v niektorej z okolitých krajín, na ktoré sa časť ľudí presúva. Takýmto spôsobom možno žiť počas celého roka (v zimných mesiacoch sa stretnutia presúvajú do južných krajín) - jednoducho putovať z jedného stretnutia na ďalšie. Na stretnutí v Maďarsku som spoznal ľudí, ktorí tak žijú aj niekoľko rokov. Ďalším rozšíreným spôsobom života je striedanie putovania po stretnutiach Rainbow v letných mesiacoch s životom v komunite počas chladnejšej časti roka. Ide o akési novodobé kočovníctvo či nomádstvo. Tento spôsob života síce vyžaduje materiálnu skromnosť a opustenie predstavy o nejakých stálych istotách v zmysle hmotného zabezpečenia a hromadenia majetku, ale poskytuje maximálnu možnú slobodu akú možno v súčasnosti dosiahnuť a nepredstaviteľné množstvo zážitkov a skúseností. Spôsoby cestovania sú rôzne - časť ľudí sa presúva v obytných dodávkach a karavanoch, veľká časť cestuje stopom, prípadne vlakmi a autobusmi, dosť ľudí som videl prichádzať aj na bicykloch. Finančné prostriedky nevyhnutné na prežitie si ľudia na cestách zarábajú rôzne - veľmi rozšírené je pouličné divadlo, žonglovanie, hra na hudobné nástroje, predstavenia, ktoré sa predvádzajú na ulici, rôzne druhy umenia. Niektorí ľudia si hľadajú rôzne sezónne práce, napríklad pri zbere ovocia, práce na farmách, na lodiach a podobne. Keďže nároky na peniaze sú pri takomto spôsobe života podstatne nižšie, niekoľko týždňov práce pri oberaní ovocia na jeseň zabezpečí ľuďom dosť peňazí do ďalšieho leta. V prípade núdze sa dá veľa jedla získať z odpadu na ovocných trhoch, v obchodoch (výrobky, ktorým práve vypršala trvanlivosť), v niektorých štátoch (napríklad v Španielsku v každom väčšom meste) sa možno obrátiť na charitatívne organizácie, ktoré zadarmo poskytujú oblečenie a jedlo. Vo všeobecnosti sa spôsoby zaobstarávania si živobytia u ľudí na cestách líšia. Veľký rozvoj v súčasnosti zaznamenávajú rôzne komunitné projekty, snaha o čiastočnú potravinovú sebestačnosť obrábaním pôdy a podobne. To ale samozrejme vyžaduje ostať aspoň časť roku (počas sezónnych prác na záhrade) na jednom mieste, v komunite či eko-farme.

Po skončení stretnutia Rainbow Family (koncom augusta) sa časť ľudí presunula do Grécka, kde 18. septembra začínal ďalší tábor Rainbow Family, ktorý mal byť zameraný na očistenie a liečenie tiel, myslí a duší účastníkov a hľadanie spôsobov ako uzdravovať svet okolo nás. Súčasťou očisty malo byť vylúčenie všetkých jedov z potravy (kofeín, cukor, soľ a podobne) a stravovanie sa nevareným, vitariánskym jedlom. O tom, ako tábor prebiehal, sa pokúsim priniesť informáciu do ďalšieho čísla od priateľov, ktorí sa ho v čase, keď píšem tento článok účastnia.

Pre mňa osobne bol niekoľkodňový pobyt na Rainbow Family Gathering v Maďarsku veľmi silným zážitkom a praktickým dôkazom toho, že v ľuďoch je obrovský potenciál pre slobodnejší, prirodzenejší a harmonickejší spôsob života, že ľudské spoločenstvo môže aj vo väčšom merítku fungovať na princípe voľnosti, dobrovoľnej spolupráce a vzájomnosti, v harmónii s prírodou a všetkými živými bytosťami.

Matúš Ritomský